Som „stará škola“…“vycvičené“ dieťa, čo sa vždy snažilo byť vzorové, vzorné, tichučké, nevidené, nevytŕčajúce, dokonale pripravené, aby nič nezanedbalo, aby nič nebolo inak, ako očakáva okolie. Naučila som sa vedieť, čo kto ako vyžaduje (mama, otec, babka, spolužiaci)… vidíte v tom to, čo ja? Snažila som sa byť neviditeľná, nekomplikujúca súčasť života. NEVIDENÁ…V určitých momentoch sa to preklápalo a vedela som, že ma môžu vidieť, počuť…ale tých chvíľ vždy bolo málo a vždy som sa ich zľakla a analyzovala, či to nebolo príliš.
Dnes je zvláštny deň. Telo mám unavené, nevyspaté a neoddýchnuté (v hlave mi chodí, že nič nevládzem a ja zisťujem, či je to čas na oddych alebo je to hra, pri ktorej sa nemám dostať hlbšie). Ťažko rozoznať, keď ste celý život šli cez svoje hranice, cez svoje mantinely a vlastne neviete, čo je už príliš a kde je to prirodzené). Mám všetky nástroje na to, aby som celé dni bola plná života, energie, plná svetla a ja sa nejako vždy obzerám, či je vidieť moja únava a či je vidno, že pracujem a nevládzem. Prečo človek nesiahne dovnútra a nevystredí sa, nenačerpá energiu ale chodí po svete ako kôpka nešťastia a chúďatko? Prečo už 4 roky nie som plná elánu, sršiaca energiou (teda som…ale je to nárazové, krátkodobé a ten prepad je teda doooosť nepríjemný).
Netušila som, kam ma dnešné písanie zavedie…. a čo dnes o sebe zistím. Je toho teraz veľa, čo sa mi spája a začína dávať zmysel. Rodinné tradície, vety, ktoré mám zapísané hlboko v duši a viem, že nie sú moje, ma ovplyvňovali …no.. hm.. dlho. Napriek skúsenostiam, už prežitým katarzným procesom, uvedomovaniu si okolností, pôvodu duše, seminárom a pomenovávaniu sa mi až dnes podarilo niektoré veci precítiť a pomenovať a prijať. Myslela som si, že mám život „pustený“, že pôjdem tam, kam ma to zaveje a že som pripravená. Dnes sa mi podarilo pozrieť pod deku, ktorá ma prikrývala ako darček od mojich predkov….
Myšlienky mi teraz behajú, telo je čoraz ľahšie, pretože púšťam presvedčenia, ktorá mi riadili môj svet. A čo je najhoršie, nevidela som to. Možno okolie videlo…ale nedá sa to povedať (teda dá, ale človek to aj tak pustí jedným uchom dnu a druhým von a ešte sa na vás aj nahnevá) Nedá sa tlačiť čas, ani dolovať sily, keď sa neposkladajú všetky dieliky na to správne miesto.
Ďakujem, predkovia, že ste si to odžili a nemusela som tieto presvedčenia žiť s vami, v dobe, keď sa to inak nedalo. Bola to otázka života a smrti. Ďakujem, že ste mi všetky vaše skúsenosti, presvedčenia, traumy, bolesti, zrady predali v mojej DNA. Hlboko sa skláňam pred vašim odhodlaním, silou. Po prvý krát sa môžem na vaše vlastnosti (ktoré sa mi nepáčili) pozrieť s vďakou a pochopením.. A čo je lepšie, môžem ich prepustiť z môjho života, z mojej krvi, kostí (to viete…DNA). Uznávam, sú to vaše skúsenosti a ja môžem ísť inak.
Povedali mi, že som v mojom rode posledná s rodovou karmou (duša plesala, keď som vedela, že dcérka už pôjde inak). Netušila som do dnešného dňa, že si to budem musieť odmakať. Myslela som si, že to tak proste bude 😀 Dcérka, beriem si späť všetky svoje skúsenosti a programy, nech si konečne môže ísť svojou vlastnou – inou- cestou. Beriem si späť všetky svoje programy, ktoré si prebrala a nie sú Ti k úžitku, všetky skúsenosti, kde si mi chcela pomôcť a niesla si to bremeno so mnou. Nehnevám sa za to na seba… vôbec (a nepripustím si ani myšlienky, že by to ešte mohlo prísť)… bola to skúsenosť, robila som to najlepšie, čo som vedela, na čo som mala v tom momente sily, skúsenosti a odvahu. A ako si tu sedím, keď si predstavím teraz moje nohy chodiť po svete, tak si už môžu dupkať a cupkať kadiaľ chcú. Mám tu svoje miesto, nielen kúštiček. Môžem sa pozrieť do očí a byť, môžem byť a je to tak v poriadku. Môžem byť iná, nemusím všetko vedieť, môžem mať iné názory, skúsenosti a pritom sa pozerať do očí druhému, ktorý to má inak. Nemusím sa báť, že ja to mám inak, že tam vidím čosi iné, že sa mi to prihovára z inej strany pod vplyvom mojich skúseností a zážitkov.
Chcem to žiť.
