Odhalenie

Nespoznávam sa mu seba. Idem pracovať a zrazu zistím, že pozerám na prázdnu stranu vo Worde  a o ďalšiu chvíľočku už moje prsty skáču po klávesnici a rodí sa článok. Asi som vypustila divé zviera, ktoré si svoju chvíľku chce užiť každý deň pri písaní.  Možno je to práve tým, že keď píšem, odhaľujem svoje vnútro čoraz viac a to bolo čosi, čo som si veru nedovolila. Odhaliť karty je hlúpa možnosť ako dať nepriateľovi zbraň – výhodu do ruky. A to sa predsa nerobí. A kto je nepriateľ? Hm.. doteraz to mohol byť pre mňa ktokoľvek. Ktokoľvek, kto mohol v citlivej situácii použiť moje zdôverenie sa proti mne. (po rozume mi behá moja práca). Ktokoľvek, koho stretávam častejšie ako pani v obchode (tá je „bezpečná“ a tak sa pri nej môžem odviazať). Ktokoľvek, kto by mohol využiť moju citlivosť, zraniteľnosť, nedokonalosť proti mne. Skúmam si, ohmatávam  a naciťujem  novú situáciu. Zisťujem, kde sa ešte chcem skrývať a kde sa už viem ukázať a ostať stáť. Kde už v situácii nevysvetľujem a nehľadám „prijateľné“ vysvetlenie situácie (nech nevyzerám ako blázon). Predstavujem si známych, ktorí ma poznajú z iných situácií a predstavujem si, čo bude, keď si prečítajú niektoré moje články, keď sa „im to dostane do rúk“. . Ako sa pozrieť do očí a povedať: „Vieš, ja to mám teraz takto.“  Bez obalov, vysvetliviek, skúmavých pohľadov (mojich…že čo príde a ako sa „brániť“…ach jáááj).

S tým pocitom, čo mám teraz v hrudi, by to šlo.  🙂