Je síce ešte len tretí aprílový deň, ale ja mám pocit, že som prežila už aspoň 13 aprílových dní. Bláznivých. Ale tak inak. Hlboko. Pre mňa sprevádzaných smiechom, nechápavým pohľadom, úžasom, dojatím, požehnaním.
Viete, deje sa mi veľmi mnoho, mnoho na jemných, citlivých úrovniach bytia, na úrovni duše a teraz aj tela. Momenty, ktoré sú nepostrehnuteľné ma zavalia silou okamihu a precitnutia. Situácie, ktoré ma donútia pozrieť sa ešte hlbšie, zachytiť ten program, ktorý mi už neslúži, pozrieť sa „na zúbok“ tej situácii, ktorá je mi tak známa a zrazu…cink. Pomenujem. Pomenujem to jadro tej situácie, lebo ju zrazu vidím z inej úrovne bytia. Svojho bytia. Uvedomím si vzorec, prekleniem tú pomyselnú čiaru ktoré ma delila od prežívania situácie ku kroku „za“. A cink. Pomenujem, uvidím, prežijem a môžem pustiť.
Ja viem, to je proces, ktorý sa mi deje často, ale dnes bol opäť o niečo hlbší a dial sa nie na úrovni mentálnej (uvedomenie) ale na úrovni duše – prežitie. Nie je jedno, či proces opíše niekto, aby Vám urobil malú dieročku cez ktorú na situáciu začína svietiť svetlo a vy ju môžete vidieť alebo zrazu strhnete celú oponu za ktorou sa skrývajú detaily o ktorých viete iba vy a celá situácia je odrazu v úplne inom svetle.
Všetky kroky tohto procesu sú dôležité a každý ich potrebuje inak, v inej intenzite, poradí, frekvencii. Na niektoré situácie sa prederieme aj cez tú maličkú dierku urobenú niekým iným – lebo je to v správny čas, s primeranými silami. No na niektoré sa potrebujeme pripraviť, pomalinky zväčšovať dierku, nasvecovať rekvizity, pripravovať celú tú scénu, aby sa pravdivo mohlo zobraziť „to“.
Dnes som si znovu uvedomila aké je dôležité poznať sa, byť tu a teraz, ľúbiť sa. A aké dokonalé je načasovanie niektorých udalostí. S pokorou dnes preciťujem … ani to neviem popísať. Proste, užívam si dokonalosť tohto okamihu so srdcom plným vďačnosti, úžasu, dojatia a pocitu dokonalosti tejto chvíle.
