Svojej dcérke každý deň hovorím, že je v poriadku, ak jej veci neklapnú hneď na prvý krát, že je v poriadku, keď pokazí, rozleje, rozbije… Hm.. hovorím každý deň a každý deň nedodržiavam. Som na seba prísna, každé zlyhanie som brala ako nedostatočnosť, skutočnosť, že som bola málo pozorná, nepremýšľala som dopredu, že som zanedbala, že som… asi vsi viete doplniť svoje.
Bála som sa zlyhania, sklamania očakávaní ostatných a pritom som toľkokrát šla proti sebe. Moja duša sa až teraz nadychuje, ukazuje svoje tvár a ja si dovoľujem až teraz žiadať pre seba, dovoľujem si hľadať svoj smer. Dovoľujem si vyskúšať cestu, ktorá sa mi teraz zdá ako tá pravá a rátať s tým, že o polroka zistím, že to nebolo ono a netrestať sa za to. Neubližovať si vnútorne posudzovaním svojho kroku ale prijatím, že sa veci a ja môžeme zmeniť. Že môj odhad a nadšenie pre nejakú činnosť sa môže o mesiac zmeniť a nie je to tým, že by som bola prelietavá, nezodpovedná. Že to môže byť tým, že som sa v tej situácii naučila to, čo som mala (napríklad si dovoliť netrafiť na prvý krát a neodsúdiť sa za to 😀 ) Možno veriť tomu, že som „štartovač“ … ukázať iným, že ak to dokážem ja, tak sa do toho môžu pustiť aj oni Veru aj takéto sa mi stalo. Ukázala som, dovolila som si a už mohli aj iní. A tá radosť, že to malo celé zmysel bola neopísateľná. (priateľke som pred 25 rokmi naštartovala kariéru, pretože keď som „to čosi“ dokázala ja, tak to musí aj ona… to jej povedal jej vtedajší manžel a zafungovalo to). Ako sa v tom cítim? Báječne. To, že ma niekto „preskočí“ neberiem osobne. Teším sa z toho a mojej dcérke to hovorím stále. Teraz síce v dáme vyhrávam ja, ale viem, že príde čas, keď sa to otočí a rátam s tým a budem na Teba hrdá. Áno, rátam s tým, že bude šikovnejšia ako ja. (Už teraz má veľa oblastí zvládnutých oveľa lepšie), Takže proces učenia a preskakovania mojich limitov milujem. Keď mám teda začať nejaký proces a po mesiaci z neho odísť, možno je to aj pre tento dôvod….a to mi veru stačí.
