zázrak a … nič
Veru. Zázrak sa nekonal. Celé dni som ako na ihlách, skúmam svoje vnútro, zisťujem, kde sa čo zmenilo a zatiaľ „iba“ veľa veľa poznania. vyťahovania starých zabudnutých (zatlačených) skúseností. No viete, už som čakala, že Levia brána tento rok zafunguje. Že zažijem ten prechod, to osvietenie.. Hm, vlastne ma osvietilo. Osvietilo ma poznanie, že treba makať, vyťahovať veci na povrch, v nepríjemných situáciách nevyťahovať hlavu a analýzu, ale ísť niekam inam.. Nie prečo zo situácie. Ísť do srdca. Naozaj… Dnes mi to došlo, precítila som ako veľmi zbytočné boli moje „rozumné“ vycibrené slová v ktorých som sa snažila popísať situáciu, moje pocity v nej, vplyv tých pocitov na okolie a iných tvorov (ľudí).
A bolo to o ničom. Chýbala tomu hĺbka… (slová boli „správne“)…ale chýbal tam úplne cit, pochopenie, hájila som si svoje „postavenie“, hodnotenie seba okolím a vôbec som nebrala ohľad na moje dieťa a jeho pocity. To ale vidím až teraz. Bolo to bez prejaveného citu, bez pritúlenia, bolo to hra o určovaní mojich hraníc a bez pohľadu do očí. Pretože, ak by som sa do očí pozrela, nikdy by som to nemohla urobiť. Automaticky, chladne ako robot.
Takže žiadne osvietenie z brány neprišlo. Bola to tvrdá práca, skĺznutie do vychodených (mojich) koľajníc ktoré neznášam. Viem, že vo vnútri som tá nežná a láskavá mama ale to, čím som bola dnes…. fuj… Nemám sa rada v týchto chvíľach. Tak, ako mi chýba pochopenie pre svoju dcérku, tak mi chýba láskavosť a pochopenie pre seba. Prečo? Pretože som zažila to, čo robím teraz ja a vo chvíľach, ktoré sú pre mňa nepríjemné z nich utekám, unikám ako v mojom detstve. Unikám zo srdca a idem do hlavy, pretože srdce by to zlomilo. Rozum z toho urobí skúsenosť a pravidlo, ktoré sa v takýchto situáciách odporúča dodržať, aby to bolo prijateľné.
Ako toho robota dať preč? Silno mi to „bije“, viem o tom dlho, ako sa ponoriť a konať zo srdca v každej situácii? Ako nájsť rovnováhu medzi svojim hranicami a skúsenosťami? Nijako. Pretože, ak musíte hľadať hranicu, tak to ešte nejdete z hĺbky. Nejdete zo srdca, pretože tam hranice nepotrebujete. Nemáte sa predsa pred čím chrániť.
Idem makať. Makať na tom, prečo to tak nerobím. Dať si stodvanásty pokus, šancu, aby som to dokázala. V tejto chvíli veľmi chcem. Veľmi. Veľmi. Viete, čo je na tom najhoršie? Keď si uvedomím, že pri cudzom dieťati by som to takto nerobila. Ako to, že pri iných sme láskaví, trpezliví, veľkorysí… a pri tom najvzácnejšom a najkrehkejšom to robíme inak?Hm.. teda ja robím, je to moja skúsenosť. Je to tým, že je to dieťa „moje“? Ja mám paniku z toho, že s dcérky nevychovám slušného človeka. Láskavého… a od nej čakám to, čo niekedy ani ja sama nedokážem dať. Kolotoč… Ale aspoň už horská dráha prestala ísť dole kopcom a keď zastane, chcem prestúpiť na inú atrakciu…
Anička bloguje
