Na pôrod sa ženy pripravujú. O procese, premenách, situáciách ktoré prichádzajú po pôrode sa hovorí málo. A v tom citlivom období, keď sa žene zmení telo, keď prichádzajú neznáme stavy spôsobené hormónovým kokteilom, nedostatkom spánku a kopcom iných vecí, tak v tomto období je treba osobu, ktorá podporí, vypočuje, príde a usmeje sa, možno uvarí čaj, popestuje drobčeka.
Priateľka mi povedala, že je stačilo len moje ROZUMIEM TI. Bol to pre mňa jeden zo zásadných momentov. Rozumiem Ti – slovo, ktoré má toho v sebe oveľa viac. VNÍMAM ŤA, POČÚVALA SOM ŤA, POROZUMELA SOM TI, NESÚDIM ŤA.
Nakoniec to nie je vlastne vôbec o radách. Je to o plnej prítomnosti, pretože žena sama najlepšie vie, čo potrebuje ona aj bábätko. Iba ona – matka. A pomôcť jej odhaliť, kde má svoj stred, jemne fúknuť do hmly, v ktorej sa na chvíľočku ocitla – tak to stačí.
V roku 2011 som sa stala mamou dievčatka, ktoré mi otvorilo nielen oči (aby som videla to „nové“), ale najmä otvorilo mňa …sama sebe, životu, novému, neplánovanému …asi to poznáte aj vy. Hneď po jej narodení som sa cítila ako levica pripravená brániť svoje mláďatko a pri nej som išla aj do skúseností, ktorým by som sa predtým elegantne, bezkonfliktne vyhla. Proste, premena ako hrom z čistého neba.
Nemala som šestonedelie s opaterou, dostatkom oddychu a potrebnou starostlivosťou (odmietanie zo strany mojej rodiny, skorá smrť mamy) a moja potreba a nastavenie zvládnuť všetko sama, si vypýtala svoju daň. Laktačná kríza v 3 mesiacoch. Dcérka si vedela vypýtať to, čo potrebovala – bezplienkovali sme, nosili, túlili, dojčili do 4,5 roka. Po dcérkiných 3 narodeninách som odišla od dcérkinho otca a presťahovala sa do Rajky – a pokračovala cesta ku môjmu „ja“. V lete sa dcérka obarila vriacou kávou a mne sa život obrátil o 180 stupňov. Začala som chodiť na kurzy ku Terezke Ruth, prebúdzať seba inak, zisťovať, čo všetko som robila ako robot.
…a potom som takýchto robotov začala vidieť okolo seba. Maminky zakliesnené vo svojich rolách, bez duše tlačiace kočík – bez podpory rodiny, blízkych, samé s bábätkami a vedela som, ako sa cítia a čo potrebujú. A tu začala moja túžba podporiť a pomáhať práve maminám v tej citlivej chvíli. Keďže na Slovensku som kurz Popôrodná dula v tom čase nenašla, absolvovala som ho v Čechách, stretla sa s bylinnou napárkou, starostlivosťou, hydrolátmi, rebozo rituálom. No napriek tomu, že som mala v rukách certifikát, necítila som sa povolaná začať pomáhať. Keď som aj šla ku maminkám, obyčajne mali „problémy“ s dojčením a kurz od Mamily som neabsolvovala, tým pádom som sa necítila odborne vzdelaná a cítila som to ako moju slabú stránku (darmo som cítila a vedela, že je problém inde, že žena nie je spojená so sebou, že je tam ešte stále vplyv epidurálnej anestézy na bábätko, že maminka je neistá, nespojená s dieťatkom a to sa predsa nemôže cítiť bezpečne…) Maminky mali pocit, že je problém s mliečkom a papaním a to všetko okolo nevnímali. V roku 2018 som sa dostala na Kurz kraniosakrálnej biodynamiky Simony Hojdysz a začali sa diať zázračné veci, z mojej duše sa uvoľňovalo všetko…pomaly a isto, cez neprijatie ešte v brušku (nebola som chlapec), cez
prebranie postojov od mamy (som hodnotná len tehotná), cez veľa veľa ďalších aha momentov. Vyzerá to tak, že tieto zmeny vo mne začali cítiť aj bábätká a keď sa mi dostali do náručia, začali si spracovávať úplne samé svoj pôrod. Dotočili sa, vyplakali… dialo sa to úplne samé a zrazu maminky mali doma detičky, ktoré boli spokojné a radikálne skokovo z hodiny na hodinu sa posúvali vo vývoji. (skúste si tento proces rotovania predstaviť na stretnutí pri kávičke v strede Petržalky 🙂 veru aj také bolo).
Nejako moja túžba pomáhať maminkám sa správala ako sínusoída – raz intenzívna hore, raz jemne dole- sem tam sa ku mne dostalo bábätko, tak nejako prirodzene a vždy som si povedala, že to nechávam na osud, že sa to vyvinie tak, ako má … A prišiel deň, keď ste zverejnili oznam o kurze a našla som ho na fb stránke. Chvíľočku predtým som čítala, že deň prinesie veľkú zmenu a ja som si hovorila, že veľké zmeny ma dnes nečakajú, že všetko pekne ide ako má, nechám sa unášať prúdom života. A keď som si prečítala názov kurzu, tak som začala plakať a moja duša bola blažená.
Nespomenula som tisíc ostatných skúseností, ktoré mi pomohli spoznať seba, prelúskať sa ku sebe (ale áno, skĺzavam ešte do stereotypov a naučených scenárov…) ale sú chvíle ako táto, keď viem, že sa všetko udeje tak, ako má a v tom správnom čase.
