Kam ťa vedie život, keď sedíš a hľadíš do diaľav?
Čo šepká ti vietor, keď prečeše ti vlasy?
Kam letia mraky, keď plynú po oblohe?
Čo robí slnko v tme, keď ukryje sa za obzor?
Ty sedíš.
A hľadíš.
A dýchaš.
A život plynie.
V krajine srdca žiari hviezda jasná.
Vidina šťastných zajtrajškov je krásna.
No teraz sedíš, hľadíš, dumáš
A snahu niečo pre to spraviť nemáš
Pretože každá snaha márna zdá sa
A zmysel niečo robiť príde zajtra zasa
Ak si ho dnes nestratil.
Duša plynie v poézii,
No ukázať ti viac teraz nemá sily.
Možno by aj mala, no ty to nevieš vidieť
Pretože …máš len do steny civieť.
Keď dovolíš jej tvoriť,
Áno, duši, keď uvoľníš tie stavidlá,
Porušíš zrazu všetky zabehnuté pravidlá
A úsmev spontánne vykreslia ti pery
Dopredu sa tomu veľmi ťažko verí.
Písať máš, a vieš to, šepká ti to duša.
No spoločnosť nastavila normu,
Zobrala ti pero,
A takto ťa skúša ,
Že nevieš, a nesmieš, a nemáš…
Tak nechaj zomrieť a vyvstane to znova.
Veď ak to vyjde z teba,
Príde Nová doba.
