Kategória: Články o Bytí a Duši

Publikované

Primárna vina

Posledné dni intenzívne mnohým z nás vyvstáva téma viny a trestu. Nie náhodou sa táto téma čistí na kolektívnej úrovni.
Zvedomenie si viny a prijatie namiesto vyvinenia sa, prepojenie sa so svojimi súčasťami, toto sú dôležité kroky smerom k Láske a uvoľneniu energie z tohoto, minulých aj extraterestriálnych životov.
S našou vinou sme stratili spojenie v momente, keď sme prijali trest. A súčasti, energetické aspekty našej Duše, ktoré sa cítia vinné, sú od nás odpojené – so svojimi darmi, so svojím poslaním, so svojou silou.
Vibrácia viny vyvoláva trest – a samozrejme zaslúžený, taký ten spravodlivý trest.
Trest nie je prirodzený dôsledok, trest nie je akcia-reakcia. Trest je prijatie zníženia vibrácie, vzdanie sa darov, odpojenie od viny.
Prvým momentom zaznamenia vzorca viny v našom systéme je primárna vina. Je to moment, ktorý siaha za všetky životy tu, je to zápis, ktorý nás sprevádza situáciami, ktoré sa na seba nabaľujú. Primárna vina je dávny moment (možno pre Nové, mladé duše nie až tak dávny, ale môže byť extraterestriálny), kedy sme sa dobrovoľne podriadili vzorcu, že vina prináša trest.
Keď si nasvietime tento moment primárnej viny, a cez srdce a bezpodmienečnú Lásku prijmeme, že sa v každom okamihu existencie rozhodujem a konám najlepšie ako viem, dokážem vinu prijať. Prepojím sa s ňou a prijmem ju, aj so všetkou energiou, ktorú tento moment drží. Prijmem vinu a prijmem prirodzené dôsledky svojho konania, a nedostanem trest. Toto prijatie prenastaví vibračnú úroveň a súčasne aj vzorec naprieč časopriestorom – a umožní mi vystúpiť z kolobehu vina-trest. Vystúpim vďaka tomu z role obete. Začnem prijímať energiu a dary týchto momentov a zážitkov naprieč životmi a časopriestorom. A tieto dary, a môj naplnený život, mi umožnia tvoriť v plnosti mojej Duše.
Publikované

O láske a dôvere

Jedného dňa si pomyslíš, že život plynie akosi pomaly… Akoby všetci okolo Teba mali iný čas. Možno to tak skutočne je. Možno je Tvoj čas iný, pretože Ty si iná. Nie si ako ostatní, riešiš iné veci, zaujímajú Ťa iné veci, trápia Ťa iné veci. Časom to prijmeš. Skrátka si iná. Kde sa jeden díva pod nohy a druhý vidí na oblohe oblaky, Ty pozoruješ vesmírne lode za mrakmi. Rozprávaš sa s kvetmi, s deťmi komunikuješ telepaticky, ovplyvňuješ počasie, náladu ľudí v miestnosti a rôzne iné čudnosti.
Potom sa Ti dejú veci, ktoré nikto iný nevidí a nechápe. Ale Ty vieš. Naučíš sa s tým žiť. Prijmeš to, že Ti nikto nerozumie. Prijmeš, že nechápu, čo sa Ti deje, čo vidíš, čo hovoríš, čo cítiš a vnímaš. Občas možno zažiješ náznak porozumenia….taký ten Záblesk, keď sa pri Tebe ocitne niekto, kto to má podobne. No ako pri búrke, je to Záblesk, a zase zmizne. A znova si sama. Je to náročné. Ale dáš to. Na to si tu, zvládnuť všetko sama….Najhoršie je, keď sa Ti zdá, že ten záblesk porozumenia trvá dlhšie ako obvykle. Dovolíš si veriť a dúfať, že to je Ono… uvoľníš sa. Ponoríš sa. Zas a znova, po toľkých zraneniach, po toľkej bolesti, povieš si, že to za to stojí… že poďme do toho, nech to stojí za to. Keď už tu som, možno je to konečne ono. Trvá to pár dní, týždňov, mesiacov…odhodláš sa. Príde ten moment, niečo v Tebe sa zlomí, a ideš do toho. Proste uhneš riziku z bolesti, ohrozenia, zranenia. Znova urobíš tú istú chybu…aj keď dúfaš, že to tentokrát bude iné, že to dobre dopadne. Veď aký by to inak malo zmysel, opakovať tú istú chybu. V hĺbke Duše dúfaš, lebo „There is ever Hope…“ . Prejde deň, dva. Nič zlé sa nedeje a tak si dovolíš ešte o krok viac, otvoríš sa ešte a ešte a ešte… až na dreň. Pretože inak to nevieš. Keď už, tak poriadne. Tá Nádej, že to bude dobré… Že dokážeš byť zraniteľná, otvorená, so Srdcom na dlani. Znova. Utópia. S každou hodinou v tomto stave Bytia si viac zraniteľná, otvorená, napojená. A či sú to hodiny, týždne, mesiace (kiež by), tá Láska je krehká nežná ako Ruža z Malého princa. Preto si ju vždy mala pod tým diamantovým poklopom.

 

A… ako zakaždým, ach, čím to je?? Čím viac Lásky, tým hlbšia rana. Je to očakávaniami? Všetko v Tebe kričí, sama si za to môžeš. Vlastnou blbosťou opakuješ stále tú istú chybu. Zas a znova si necháš ublížiť. Zase. Znova. Sama si za to môžeš. Všetko v Tvojom vnútri kričí a reve a ziape…ako si si mohla znova nechať tak ublížiť.

A znova si Vlčica. Zranená si lížeš rany sama doma, slzy tečú prúdom, srdce bolí a jediné, čo zostalo, je popol a prach. Ďalšia jazva. Veď prečo nie. Už ich je toľko, za všetky tie životy. Neboj, o pár mesiacov, o pár rokov, si znova povieš, že to stojí za skúšku, a utŕžiš ďalšiu ranu. Nejde to inak? Skúšať to budeš…vieš, že bez Lásky tu nič zmysel nemá. A možno…. možno raz…. koľko má ľudská Duša kapacitu nádeje a dôvery? A koľko má moja? Dokáže si človek odpustiť zas a znova, že druhým dovolil, aby mu ublížili?

Publikované

Protipól

 

Kam ťa vedie život, keď sedíš a hľadíš do diaľav?
Čo šepká ti vietor, keď prečeše ti vlasy?
Kam letia mraky, keď plynú po oblohe?
Čo robí slnko v tme, keď ukryje sa za obzor?

Ty sedíš.
A hľadíš.
A dýchaš.
A život plynie.

V krajine srdca žiari hviezda jasná.
Vidina šťastných zajtrajškov je krásna.
No teraz sedíš, hľadíš, dumáš
A snahu niečo pre to spraviť nemáš
Pretože každá snaha márna zdá sa
A zmysel niečo robiť príde zajtra zasa

Ak si ho dnes nestratil.

Duša plynie v poézii,
No ukázať ti viac teraz nemá sily.
Možno by aj mala, no ty to nevieš vidieť
Pretože …máš len do steny civieť.

Keď dovolíš jej tvoriť,
Áno, duši, keď uvoľníš tie stavidlá,
Porušíš zrazu všetky zabehnuté pravidlá
A úsmev spontánne vykreslia ti pery
Dopredu sa tomu veľmi ťažko verí.

Písať máš, a vieš to, šepká ti to duša.
No spoločnosť nastavila normu,
Zobrala ti pero,
A takto ťa skúša ,
Že nevieš, a nesmieš, a nemáš…

Tak nechaj zomrieť a vyvstane to znova.
Veď ak to vyjde z teba,
Príde Nová doba.

Publikované

Márnosť

Čo robiť, keď Ťa chytí Márnosť.

Zamyslel si sa niekedy nad tým, že život je cyklický? Tak ako sa všetko okolo nás aj v nás rodí, tak to aj umiera. Niektoré veci majú dlhý životný cyklus a môžu sa zdať nekonečné, nesmrteľné. Ale zdanie klame. Večná je len Duša.

Dlhý cyklus meriame v našom smiešnom lineárnom čase. Aj ten klame, neexistuje. Veď ako by čokoľvek mohlo existovať len na jednej čiare.

Dlhý cyklus môžeme vnímať ako nekonečno, večnosť, eóny, životy. Ale aj tak začne – a skončí. Vo výnimočných prípadoch nás môže stretnúť koniec dlhého cyklu. Je to veľká česť, participovať na ukončení niečoho tak významného, „nekonečného“.
Bez ohľadu na to, či končí cyklus dlhý alebo krátky, je to vzrušujúci zážitok.

No prežitok ukončovania je aj bolestivý. Človek si vo svojom obmedzenom vnímaní uvedomí, že veci majú začiatok a koniec. Uvedomí si márnosť vecí, snaženia, hmoty. Uvedomí si chyby, trápenia, omyly. A uvedomí si aj pekné veci, ktoré stráca.

A vtedy ho môže chytiť Márnosť. Objíme ho jemnými krídlami a ukáže, čo všetko sa rozpadá. Natočí mu hlavu smerom, kde nič nie je. A potom na druhú stranu, kde je všetko, čo si myslel, že chce , buduje, tvorí – a nechá to rozbiť, rozpadnúť na prach. A človek vo svojom malom bytí trpí, plače a vníma nezmyselnosť všetkého svojho snaženia.

Keď Ťa chytí Márnosť a ukazuje Ti, čo všetko končí, môžeš plakať. Môžeš ju chytiť za ruku a možno bude plakať s Tebou. A Tebe sa uľaví. S každou slzou si uvedomíš, že tá hmota nemá zmysel. Že ani sláva, ani majetky, ani vedomosti, ani vzťahy, ani nič z toho, čo sa Ti rozpadá pred očami, nemá zmysel. A ako budeš plakať, doplačeš sa na dno – tam, kde nie je nič. Je tam tma, ticho, a pokoj. Nadýchneš sa. Vydýchneš. A s úľavou zistíš, že Ťa nič neťaží. Nedrží. Nezväzuje. Nespútava. Znova sa nadýchneš, a uvedomíš si, že v tom prázdne nie je Nič. Znova sa nadýchneš, a uvedomíš si, že v tom prázdne si Ty, obnažený, nespútaný, slobodný, pripravený tvoriť čokoľvek Nové. Bez starých programov, ktoré sa rozpadli na prach. Bez okov, ktoré Ti bránili tvoriť, vidieť, dýchať. Pretože aj tie sa rozpadnú na prach. Zostáva jediné – čistá Láska, svetlo tvojho bytia, ktoré môže svietiť kamkoľvek, kam zameriaš svoju pozornosť.
Tvoje čisté Bytie začne tvoriť Nové. V ďalšom cykle. V ďalšom zrodení. V ďalšom Bytí.

A tento Nový cyklus prinesie nové výzvy. Nové možnosti. Nový vek. Ktovie, či je krátky, alebo dlhý. Nie je to podstatné. Pretože márnosť nám znova ukáže, že začať môžeme tam, kde všetko skončí. O úroveň vyššie, či o úroveň nižšie, na našej špirále cyklického času.

Uži si tvorenie. Uži si bytie.
A uži si aj koniec. Márnosť. Plač. Stratu.
Otvorenie nových možností a rozpad starého.

Duša tvorí a prepája sa z iného miesta v sebe, ako keď tvorí cez človeka v hmote. Prepojenia a tvorenie na úrovni duší sú večné, ako Duša sama, a vďaka tomu na konci každého cyklu, pri každej strate, s každým povzdychom márnosti, zostáva to, čo naozaj má zmysel. A to je Láska. Preto miluj, z hĺbky srdca, z radosti duše. Miluj ľudí, duše, Bytosti, Bytie, raduj sa a v každom Novom cykle Ťa bude Láska sprevádzať – či sa odzrkadlí cez vzťahy s ľuďmi, alebo v radosti z Bytia, to je jediné, čo s Tebou zostane v každom cykle.