Márnosť

Zamyslel si sa niekedy nad tým, že život je cyklický? Tak ako sa všetko okolo nás aj v nás rodí, tak to aj umiera. Niektoré veci majú dlhý životný cyklus a môžu sa zdať nekonečné, nesmrteľné. Ale zdanie klame. Večná je len Duša.

Dlhý cyklus meriame v našom smiešnom lineárnom čase. Aj ten klame, neexistuje. Veď ako by čokoľvek mohlo existovať len na jednej čiare.

Dlhý cyklus môžeme vnímať ako nekonečno, večnosť, eóny, životy. Ale aj tak začne – a skončí. Vo výnimočných prípadoch nás môže stretnúť koniec dlhého cyklu. Je to veľká česť, participovať na ukončení niečoho tak významného, „nekonečného“.
Bez ohľadu na to, či končí cyklus dlhý alebo krátky, je to vzrušujúci zážitok.

No prežitok ukončovania je aj bolestivý. Človek si vo svojom obmedzenom vnímaní uvedomí, že veci majú začiatok a koniec. Uvedomí si márnosť vecí, snaženia, hmoty. Uvedomí si chyby, trápenia, omyly. A uvedomí si aj pekné veci, ktoré stráca.

A vtedy ho môže chytiť Márnosť. Objíme ho jemnými krídlami a ukáže, čo všetko sa rozpadá. Natočí mu hlavu smerom, kde nič nie je. A potom na druhú stranu, kde je všetko, čo si myslel, že chce , buduje, tvorí – a nechá to rozbiť, rozpadnúť na prach. A človek vo svojom malom bytí trpí, plače a vníma nezmyselnosť všetkého svojho snaženia.

Keď Ťa chytí Márnosť a ukazuje Ti, čo všetko končí, môžeš plakať. Môžeš ju chytiť za ruku a možno bude plakať s Tebou. A Tebe sa uľaví. S každou slzou si uvedomíš, že tá hmota nemá zmysel. Že ani sláva, ani majetky, ani vedomosti, ani vzťahy, ani nič z toho, čo sa Ti rozpadá pred očami, nemá zmysel. A ako budeš plakať, doplačeš sa na dno – tam, kde nie je nič. Je tam tma, ticho, a pokoj. Nadýchneš sa. Vydýchneš. A s úľavou zistíš, že Ťa nič neťaží. Nedrží. Nezväzuje. Nespútava. Znova sa nadýchneš, a uvedomíš si, že v tom prázdne nie je Nič. Znova sa nadýchneš, a uvedomíš si, že v tom prázdne si Ty, obnažený, nespútaný, slobodný, pripravený tvoriť čokoľvek Nové. Bez starých programov, ktoré sa rozpadli na prach. Bez okov, ktoré Ti bránili tvoriť, vidieť, dýchať. Pretože aj tie sa rozpadnú na prach. Zostáva jediné – čistá Láska, svetlo tvojho bytia, ktoré môže svietiť kamkoľvek, kam zameriaš svoju pozornosť.
Tvoje čisté Bytie začne tvoriť Nové. V ďalšom cykle. V ďalšom zrodení. V ďalšom Bytí.

A tento Nový cyklus prinesie nové výzvy. Nové možnosti. Nový vek. Ktovie, či je krátky, alebo dlhý. Nie je to podstatné. Pretože márnosť nám znova ukáže, že začať môžeme tam, kde všetko skončí. O úroveň vyššie, či o úroveň nižšie, na našej špirále cyklického času.

Uži si tvorenie. Uži si bytie.
A uži si aj koniec. Márnosť. Plač. Stratu.
Otvorenie nových možností a rozpad starého.

Duša tvorí a prepája sa z iného miesta v sebe, ako keď tvorí cez človeka v hmote. Prepojenia a tvorenie na úrovni duší sú večné, ako Duša sama, a vďaka tomu na konci každého cyklu, pri každej strate, s každým povzdychom márnosti, zostáva to, čo naozaj má zmysel. A to je Láska. Preto miluj, z hĺbky srdca, z radosti duše. Miluj ľudí, duše, Bytosti, Bytie, raduj sa a v každom Novom cykle Ťa bude Láska sprevádzať – či sa odzrkadlí cez vzťahy s ľuďmi, alebo v radosti z Bytia, to je jediné, čo s Tebou zostane v každom cykle.