Dôvera

Dôvera … slovo, ktoré som v poslednej dobe opakovala každý deň. Niekoľko krát…sto krát… aj svojej dcérke.. Potrebujem Ti dôverovať. Môj radar na klamstvo, na zatajovanie informácii bol mimoriadne citlivý a slovo DÔVERA sa o mňa omotávalo a uťahovalo svoje laná. Myslela som si, že potrebujem, aby som dôverovala svojmu okoliu. Aby som sa mohla spoľahnúť, že to, čo mi hovorí dcérka je pravda a ja v tom nemám hľadať únik pred dôsledkami činov. Dôvera, že moje slova ostanú u ostatných v bezpečí a nebudú vytiahnuté v chvíli, keď som zraniteľná. Slova, činy, ktoré ma neohrozia. No a viete….o čom to vlastne celé bolo? CHÝBALA MI DÔVERA V SEBA. Sama sebe som neverila až natoľko, že som sa potrebovala chrániť a ubezpečovať sa, že mi ostatní neublížia, že sa situácie neotočia voči mne. Včera to prišlo. Dovolila som si otvoriť sa, ukázať moju bolesť, moje zlyhania, sklamania samej zo seba, svoje odsúdenie mojej minulosti napriek vedomiu, že je to iba skúsenosť na celej ceste života. Ale ten pocit, že ukážem čosi, čo sa mne samej nepáči na sebe a na čo nie som hrdá.. tak to bolo husté. Ešte zžijem z endorfínov, v obláčiku dosadania emócii, pocitu slobody ducha, pohľadu, otvorenia a dôvery. Dôvery, že si môžem iste cestou, ktorú som veru nikdy nevidela pred sebou sa kľukatiť. Včera som sa odvážila sa otvoriť a dostala som more požehnania, pochopenia, podpory, nezištnej prajnosti, lásky, pochopenia, rešpektu… hm.. veci, ktoré som voči sebe vlastne nemala ani ja. Vďaka dámy.. Vy viete o kom hovorím…. a píšem. Postupne sa to formuje, ukladá, usádza a vlastne rastie. Ta prvotná dôvera v život, v silu prítomnu neustále okolo nás všetkých. Ešte si len obkukávam a oťukávam silu, ktorá sa mi derie zo srdca. silu, ktorá tam vlastne bola prítomna ale neprejavená. Neprecítená. Sila môjho JA. Ďakujem