Jedného dňa si pomyslíš, že život plynie akosi pomaly… Akoby všetci okolo Teba mali iný čas. Možno to tak skutočne je. Možno je Tvoj čas iný, pretože Ty si iná. Nie si ako ostatní, riešiš iné veci, zaujímajú Ťa iné veci, trápia Ťa iné veci. Časom to prijmeš. Skrátka si iná. Kde sa jeden díva pod nohy a druhý vidí na oblohe oblaky, Ty pozoruješ vesmírne lode za mrakmi. Rozprávaš sa s kvetmi, s deťmi komunikuješ telepaticky, ovplyvňuješ počasie, náladu ľudí v miestnosti a rôzne iné čudnosti.
Potom sa Ti dejú veci, ktoré nikto iný nevidí a nechápe. Ale Ty vieš. Naučíš sa s tým žiť. Prijmeš to, že Ti nikto nerozumie. Prijmeš, že nechápu, čo sa Ti deje, čo vidíš, čo hovoríš, čo cítiš a vnímaš. Občas možno zažiješ náznak porozumenia….taký ten Záblesk, keď sa pri Tebe ocitne niekto, kto to má podobne. No ako pri búrke, je to Záblesk, a zase zmizne. A znova si sama. Je to náročné. Ale dáš to. Na to si tu, zvládnuť všetko sama….Najhoršie je, keď sa Ti zdá, že ten záblesk porozumenia trvá dlhšie ako obvykle. Dovolíš si veriť a dúfať, že to je Ono… uvoľníš sa. Ponoríš sa. Zas a znova, po toľkých zraneniach, po toľkej bolesti, povieš si, že to za to stojí… že poďme do toho, nech to stojí za to. Keď už tu som, možno je to konečne ono. Trvá to pár dní, týždňov, mesiacov…odhodláš sa. Príde ten moment, niečo v Tebe sa zlomí, a ideš do toho. Proste uhneš riziku z bolesti, ohrozenia, zranenia. Znova urobíš tú istú chybu…aj keď dúfaš, že to tentokrát bude iné, že to dobre dopadne. Veď aký by to inak malo zmysel, opakovať tú istú chybu. V hĺbke Duše dúfaš, lebo „There is ever Hope…“ . Prejde deň, dva. Nič zlé sa nedeje a tak si dovolíš ešte o krok viac, otvoríš sa ešte a ešte a ešte… až na dreň. Pretože inak to nevieš. Keď už, tak poriadne. Tá Nádej, že to bude dobré… Že dokážeš byť zraniteľná, otvorená, so Srdcom na dlani. Znova. Utópia. S každou hodinou v tomto stave Bytia si viac zraniteľná, otvorená, napojená. A či sú to hodiny, týždne, mesiace (kiež by), tá Láska je krehká nežná ako Ruža z Malého princa. Preto si ju vždy mala pod tým diamantovým poklopom.
A… ako zakaždým, ach, čím to je?? Čím viac Lásky, tým hlbšia rana. Je to očakávaniami? Všetko v Tebe kričí, sama si za to môžeš. Vlastnou blbosťou opakuješ stále tú istú chybu. Zas a znova si necháš ublížiť. Zase. Znova. Sama si za to môžeš. Všetko v Tvojom vnútri kričí a reve a ziape…ako si si mohla znova nechať tak ublížiť.
A znova si Vlčica. Zranená si lížeš rany sama doma, slzy tečú prúdom, srdce bolí a jediné, čo zostalo, je popol a prach. Ďalšia jazva. Veď prečo nie. Už ich je toľko, za všetky tie životy. Neboj, o pár mesiacov, o pár rokov, si znova povieš, že to stojí za skúšku, a utŕžiš ďalšiu ranu. Nejde to inak? Skúšať to budeš…vieš, že bez Lásky tu nič zmysel nemá. A možno…. možno raz…. koľko má ľudská Duša kapacitu nádeje a dôvery? A koľko má moja? Dokáže si človek odpustiť zas a znova, že druhým dovolil, aby mu ublížili?